Jeden z nich bol chudák, ktorý mal problém s prácou. Bol to „prisťahovalec“, bengálčan. Jeho prácou bolo držať niečo ako značku na jednom mieste celý deň na tom istom mieste. Jednoducho ju držal v rukách, len cez obed si odbehol niečo rýchlo - ale ozaj veľmi rýchlo - zajesť. Nakoniec prišiel aj o túto prácu. Dovolil si ísť za dcérou do nemocnice.
Druhý muž bol smetiar. Z nich všetkých mal najpozitívnejší prístup k životu. Sám seba nebral ako nulu, ani ako niekoho, kto nič v živote nedosiahol. Bral sa tak, že svojou prácou jednoducho vracia istú časť spoločnosti. A že jednoducho táto jeho práca mu robí radosť. Jednoducho si uvedomoval svoju potrebnosť v spoločnosti - ak by ho nebolo, smetie by pohltilo Londýn.
Tretí bol nejaký burzový maklér. Mal krásny dom s krásnym výhľadom. Dom plný fotografií jeho detí. Bohužiaľ - iba ich fotografií. Rodinu obetoval svojej kariére. Vídava sa s nimi raz do týždňa a zdá sa mu to normálne. Jeho kolegovia takisto nevidia svoje deti inak ako cez víkendy. Takže si z toho veľkú hlavu nerobil. V momente, keď mu na obrazovke začalo svietiť červené políčko a ceny na burze klesali dolu - nedá sa to opísať. Ten výraz tváre. Vyzeral ako človek zrelý na infarkt. Práca je všetko, čo mal.
Štvrtý bol nejaký bankár. Pracoval vo svojom odbore 32 rokov. A plakal od radosti, keď dal výpoveď. So svojou manželkou sú spolu 20 rokov, ale nemajú deti. Bál sa, že ich nedokáže zabezpečiť. Výpoveď dal z jednoduchého dôvodu - mal pocit, že ho práca obrala o sny. Spomínal na otca, ktorý pracoval manuálne. Otec mu chcel dopriať, chcel, aby sa mal lepšie ako on, aby nemusel pracovať tak tvrdo ako on. Nechcel pracovať tvrdo, poslúchol otca - ale prišiel o svoj sen. Pripomínal mi stratenú myšku v labyrinte, ktorá sa zúfalo nájsť východ a ujsť preč od tohto všetkého.
Je to rozhodne zaujímavý filmík. Jeho režisérom je Marc Isaacs. Podľa mňa spracoval tému konzumnej spoločnosti bravúrne. Jednoducho je to tak. Žijeme jednoducho vo svete, ktorý od nás vyžaduje zabiť svoje sny, aby sme sa mali dobre. Bolo zaujímavé dívať sa na osudy týchto mužov. Každý je svojím spôsobom nešťastný. Každý svojím spôsobom už umrel. Nežije. Len prežíva. Zo dňa na deň. Vo svojom strachu. Čo bude zajtra.
Určite je to na zamyslenie. Každopádne. Áno, určite je to na zamyslenie. Ale ešte lepšie by bolo, ak by s tlakom tejto spoločnosti na ľudí začal konečne niekto niečo robiť. Všetci vieme o strese, uponáhľanosti a tlaku, ktorým sme v dnešnej dobe vystavení. Všetci vieme o tom, že konzumná spoločnosť je problém. Lenže nikto to nerieši.
Ja len dúfam, že jedného dňa sa neobjavím v podobnom filme... Dúfam, že si svoje ľudské ja ustrážim... Snáď mi to vyjde :) a ak aj - radšej byť smetiarom, ako boháčom, ktorý by bez zaváhania skočil z mosta.
